Trha sa to tu na dve strany...
Fotografia je hotove dielo a k dobremu hodnoteniu prespieva i dobra technicka kvalita, ostrost/neostrost nie je na zavadu. Ak je neostrost vyrazovym prostriedkom - jazykom fotografa, potom musi byt na prvy pohald zrejme, ze nejde o nahodu, ale o zamer.
K pocitu ostrosti nie je ani zdaleka treba tak vela ciarociek na milimeter, ako sa moze na prvy pohlad zdat. Opak byva casto pravdou. Fotografie s mimoriadnym rozlisenim oko casto vyhodnoti ako neostre, dobre vyhotovena fotografivolavat posobi ostro s pomerne malym obsahom informacii. Metod, ako sa k tomut dostat je niekolkoko - moja oblubena je zvysovanie ostrosti na hrane vyvolavanim negativu.
Velky format je vzdy ostry. Niekedy aza neprijemne
Skupina ludi, ktori sa tu pokusaju dosiahnut absolutnu dokonalost ma tiez uplnu pravdu. Preco by fotograf nemal mat zvaldnute ostrenie? V tom pripade je ale na mieste stativ i pri kratkych casoch, idealna clona, idealna teplota ovzdusia .... Ked niekto mentoruje, ze (dokonala) ostrost je chimera, potom to nemysle zle. Je totiz nejaka hranica, za ktoru by fotograf (povedzme cenou za objektivy) nemal zachadzat. To uz potom nemusi byt o radosti z fotografovania.
Teda ak zhrniem:
- fotograf by mal vediet urcit expoziciu co najlepsie (napr poznanim nedostatkov svojej vybavy)
- fotograf by mal vyvolavat s vyrovnavacou vyvojkou
- fotograf by mal vediet, ako sa dopracovat k co najostrejsim vysledkom (napr poznanim nedostatkov svojej vybavy)
- fotograf by mal vyvolavat s ostrou vyvojkou, mozno sposobom so zvysenou hranovou ostrostou
Fotoraf by sa nemal vyvysovat nad ostatnych len pre to, ze ma dlhsi objektiv a v ritidieru.
Fotograf by mal fotografovat co najcastejsie, lebo nic nerobi majstra vacsmi, ako pravidelny trening.
Lutujem profesionalnych fotografov, pretoze urozbit si z potesenia starost je smutne. Zaroven niektorym zavidim, pretoze sa zivia tym, co maju najradsej - fotografiou.